Začínali hraním coverov, postupne prešli na vlastnú tvorbu. Predskakovali veľkým kapelám a aktuálne sú koncertne vcelku aktívni, hoci stále nemajú, ale hľadajú (nového) speváka. Aj o tom nám porozprával zakladajúci člen BROKEN RAIN, bassgitarista a vokalista Vlado Gális.
Aké boli tvoje prvé kroky na metalovej scéne?
K metalu som sa dostal v 80-rokoch, takže som akoby v priamom prenose zažil zásadné albumy metalových kapiel, nástup thrash metalu, black metalu, death metalu, grindcoru a podobne. Toto obdobie sa mi natrvalo vrylo do srdca a stále sa k metalu 80-rokov vraciam, hoci menej k albumom, ktoré už poznám naspamäť, viac ma baví objavovať rôzne málo známe až „obskúrne“ kapely a zberateľské kuriozity. Čo sa týka aktívneho hrania, vyrastal som v Partizánskom a tu som aj založil svoju prvú metalovú kapelu. Volala sa NEHYBNÝ HÝBATEĽ – spočiatku sme hrali heavy a speed metal, neskôr nás ovplyvnila aj gotika a vtedajšia britská gitarová nezávislá scéna. Naše posledné skladby dokonca pripomínali to, čo dnes robia niektoré kapely pod hlavičkou „blackgaze“. Po rozpade kapely som nadlho prestal s aktívnym hraním, hoci hudbe ako takej som sa venoval v rámci svojho zamestnania a, samozrejme, stále som počúval metal a chodil som na koncerty. K aktívnemu hraniu som sa vrátil až po vyše desaťročí, keď som už žil v Banskej Bystrici a so spevákom Maťom a gitaristom Fiťom, s ktorými som sa zoznámil cestou na koncert DEEP PURPLE v Prahe, sme založili BROKEN RAIN.
Vznik BROKEN RAIN sa datuje k roku 2006, začínali ste covermi rockových a metalových legiend, následne prešli na vlastnú tvorbu. Ako si spomínaš na začiatky kapely?
Na začiatku sme hrávali skladby kapiel ako DEEP PURPLE, LED ZEPPELIN, BLACK SABBATH, DIO, JUDAS PRIEST… Takže absolútna klasika, ktorá nám ako kapele dala dobrý základ. Vďaka hraniu coverov sa zlepšuješ ako muzikant a zažiješ rôzne divočiny, napríklad keď niekoľko hodín zabávaš ľudí v rockovom klube alebo na motorkárskom zraze. Hranie prevzatých vecí má však aj svoju odvrátenú stranu: zostáva menej času na vlastnú tvorbu a mnohé kapely na ňu napokon úplne rezignujú. Nám sa to našťastie nestalo. Ale keby som sa mohol vrátiť v čase, tak by som chcel, aby sme sa intenzívnejšie venovali vlastnej tvorbe a nahrali viac albumov. Hranie coverov je fajn, ale úplne iný zážitok je ísť na trh s vlastnou kožou. Ten pocit sa nedá ničím nahradiť.
Debutový album „Here Comes The Pain“ vyšiel až v roku 2015, t. j. 9 rokov od vzniku kapely. Zdá sa mi to byť dlhá doba… Čím to bolo spôsobené? Ak sa nemýlim, album ste si vydali vo vlastnej réžii – skúšali ste oslovovať aj slovenské resp. zahraničné vydavateľstvá alebo ste to vyhodnotili tak, že vydať si album sami bude jednoduchšie/výhodnejšie?
„Meškanie“ debutového albumu malo viacero dôvodov. Jednak bolo na vine už spomínané hranie coverov, ktoré nám zaberalo čas a energiu, ďalej rôzne vonkajšie faktory (napríklad tesne po začiatku nahrávania odišiel jeden člen do zahraničia), ale aj zaneprázdnenosť nášho producenta a asi aj naša lenivosť… Album sme vydali vo vlastnej réžii, lebo v tom čase sme mali pocit, že hudobné vydavateľstvá sú už zastaraná inštitúcia, a chceli sme mať všetko pod kontrolou. Takisto sme sa obávali ďalšieho naťahovania a zdržiavania. Pri propagovaní albumu sme síce občas pocítili, že je nevýhoda nemať za sebou vydavateľstvo, ale napokon sme ho dostali von. Album mal paradoxne väčší ohlas v zahraničí a ešte dnes nám naň chodia objednávky.
Celý rozhovor si môžete prečítať v tlačenom vydaní časopisu METALSCENAzine, ktorý sa dá objednať na adrese: info@metalscena.sk
Vlado Lauko (angelusfest.com)